O svojom pôrode som písala v minulom článku s názvom Neomylná nitrianska nemocnica, teraz som sa rozhodla napísať článok o tom, ako to bolo u mňa s dojčením resp. nedojčením. Keďže môj malý syn musel byť v inkubátore, zostala som na šestonedelí sama. Chladný nemocničný prístup ma utvrdil v myšlienke, že ľudskosť a súcit tu nemá miesto. O 4.00 sa na izbe rozrazili dvere. ,,Mamičky, kŕmenie!“ zvreskla sestrička, ktorá na vozíku tlačila niekoľko novorodencov. Mamička z vedľajšej postele dostala svoj balíček a ja som sa pobrala do sprchy. Ráno na vizite ma už informovali o tom, že malý musí byť prevezený sanitkou na Kramáre, no ja ako matka nemám nárok na sanitku a ak chcem byť s ním, musím si odvoz zabezpečiť sama. Keď môj malý jednodňový uzlíček odcestoval, zostala som v nitrianskej nemocnici ešte viac sama a túžila som ísť za ním. Večer ma do BA vzal autom môj manžel. Nemala som nič nakúpené. Zbadali sme, že oproti nemocnici je nákupné centrum. Bola som necelých 30 hodín po pôrode a on ma ťahal cez štvorprúdovku mimo priechodu pre chodcov na druhú stranu, že nech si v obchode sama vyberiem, čo najviac potrebujem. Odvtedy som sa hrozne bála prechádzať cez cestu a mala som zlé sny. Sestričky na Kramároch boli prepracované a na moje problémy s dojčením nemali čas. Kúpila som si najdrahšiu odsávačku mlieka, ktoré akosi nešlo. Skúšala som, prikladala a nič 🙁 Nikto mi nepomohol. Pocit zlyhania sa stupňoval. Odsávačka bola prázdna, malého prikrmovali mliekom od iných mamičiek a po týždni prešiel na umelé mlieko. Doma opäť problémy. Svokra ma poslala prsníky si vydrhnúť, že sú špinavé. Ja vôbec netuším, ako sa to môže v podprsenke zašpiniť, veď s prsiami neumývam podlahu a bola som osprchovaná. Mlieko v nedohľadne a zo všetkých strán sa na mňa valili modrokoníkovské rady o dojčení, články o tom, že matky, ktoré nedojčia, budú mať hlúpe deti, že dojčiť sa musí a hotovo. Začala som mať pocit, že som zlyhala.. Všetko moje snaženie bolo zbytočné. O mesiac sme na Kramároch s malým zostali znovu. Ráno mala prísť sanitka, nikto mi s balením nepomohol. Všetci po mne vrieskali. Hrôza. So slzami v očiach som sa dostala na detské oddelenie na Kramároch. Hneď mi povedali, že keď nedojčím, nemám nárok na lôžko. Krutý trest za to, že nemôžem dojčiť. Ja som sa nevzdala, keď mamičky v izbe na posteliach dojčili svoje deti, ja som sa pokúšala dojčiť svoje dieťa na tvrdej stoličke. Sedeli sme tam celé hodiny, aspoň sa malý zahral s bradavkami, namiesto cumlíka. Samozrejme, že nič nešlo, ale aspoň som nebola ,,sprostá“ mamička, ktorá nechce dojčiť svoje dieťa. Nikdy sa nepýtajte matky prečo nedojčí. Nie vždy je to o tom, že by tá mamička nechcela dojčiť. Pri spomienke na moje dojčenie mám pocit zlyhania a bohužiaľ dnešná spoločnosť je nekompromisná, ak nedojčíš, nezapadáš medzi ostatné mamičky a si zlá matka. Tak prečo nedojčíš?