Brigita

Hovorí sa, že každý sa môže pomýliť. Ak sa pomýli žiak v škole, dostane zlú známku, ale čo ak sa sekne lekár? V nitrianskej nemocnici sa toho postávalo. Neatestovaní lekári operovali nesprávne koleno, sestričky odpojili prístroje na detskej JIS a pacient zomrel. Jednoducho, stáva sa, ale nie je to až príliš často? Pred necelými piatimi rokmi som sa ocitla v rizikovej poradni pre tehotné mamičky. Bol júl a bolo strašne horúco. Na vyšetrenie som čakala neuveriteľné 4 hodiny. Už mi opúchali aj vlasy. Na moje prekvapenie na rizikovú poradňu poslali nejakého mladého študenta medicíny, lebo jediný lekár bol práve na operačke. Opýtal sa ma ako sa mám a keď som povedala, že som opuchnutá, tak mi povedal, že je to normálne a že je teplo. Vôbec ma nevyšetril a to ma tam môj gynekológ poslal s podozrením na srdcovú arytmiu 🙁 Následne sa mu pokazila tlačiareň. Tak som sa len pozerala ako po nej búcha a trieska. Napokon mi papier vypísal ručne, že pacientka sa cíti dobre a mám prísť, až keď budem mať termín, teda o týždeň. Po mne už ďalšie mamičky nebral a preobjednal ich na iný termín, lebo nejde tlačiareň. Otázka je, že na čo som tam vôbec čakala 4 hodiny, keď ani len sono mi nespravil. Proste nič. Hrozný prístup. Našťastie 5 dní po tejto zbytočnej návšteve lekára mi začali kontrakcie. Keď som prišla, povedali mi, že to vôbec nevyzerá na pôrod, ale na pásoch zistili, že naozaj mám kontrakcie. Musela som sa osprchovať v horúcej vode. Bolo mi stále horšie. Asi o hodinu mi prepichli plodovú vodu, bola úplne čierna a zapáchala. Jednoducho lekári si nevšimli, že prenášam a poriadne! Ako sa to mohlo stať! Pri toľkých prístrojoch??? Potom sa začal cirkus, jednoducho všetci, okrem mňa vedeli, že je zle a začali pôrod urýchľovať. Odrazu sa okolo mňa zbehlo asi celé oddelenie. Jedny chinínové tabletky, druhé chinínové tabletky, injekcia a neviem čo ešte. Proste kŕče na odpadnutie. Chcela som kričať, ujsť, odísť z vlastného tela. O 9.15 zavládlo v miestnosti hrobové ticho. ,,A prečo neplače?“ opýtala som sa. Nebojte sa, on bude plakať, utešovali ma. O tri minúty sa naozaj ozval slabučký plač. Vidíte, už plače mamička. Bolo to ako mačiatko. Na tri sekundy mi malého priniesli a povedali mi, že je mu zima a musia ho odniesť. No nič, asi sa to tak robí, ale s odstupom času som si domyslela, že oni toho môjho malého anjelika tam niekde resuscitovali a nič mi nepovedali. Na druhý deň sa ku mne dostali aké také polopravdy, ale ráno malého museli previesť z Nitry na Kramáre a museli sme sa rozlúčiť. Bol napchatý v inkubátore a to mal 3660 gramov. Odišiel s nejakým obojstranným a dvojtypovým ťažkým zápalom pľúc a ja som čakala na najhoršie. Našťastie po týždni na Kramároch mu začalo chutiť mliečko a mohli sme odísť domov. Prvý rok sme sa na Kramáre vrátili ešte dvakrát a to rovno na detské. Pýtam sa však, či sa tomu dalo predísť, či sa dalo nejako zistiť, že ten malý je v mojom brušku nejako dlhšie… Neviem a to ani nikdy vedieť nebudem. V čom ma však nitrianska nemocnica sklamala je to, že ma nevyšetrili a moje papiere o pôrode a malého záznamy o narodení sú úplne odlišné. Podľa týchto papierov som nič také neprežila, malý sa narodil v termíne, plodová voda bola číra, ale čo už, veď hovorí sa, že každý sa môže pomýliť.